Choď na obsah Choď na menu
 


Fatranský maratón

5. 6. 2012

197754_231563960280392_2080180281_n.jpg
Dňa 5.6.2012 sa konal Fatranský maratón, ktorý sľuboval svojím profilom slušný masaker.

Bol výnimočný aj tým, že na kráľovskej trati sa bojovalo o tituly majstra.

Už dávnejšie som sa prihlásila na strednú trať, veď predsa už pre mňa klasika, ale 2 týždne pred ním, kde som v Pravenci vyhrala som si okrem fľašky vína priniesla so sebou dve prasknuté rebrá.  Zrazu bolo otázne, či vôbec budem môcť na štart nastúpiť lebo bolesť bola v istých okamihoch celkom neznesiteľná. No 3 dni pred maratónom sa mi uľavilo a cítila som oveľa lepšie. Tu niekde vznikla myšlienka, že sa prehlásim na dlhú, s tým, že si to prejdem a ak sa stane niečo mojej dvojičke budem niekde za ňou  a môžem jej pomôcť. Ale toto všetko bola len moja predstava a nejaký plán, ktorý sa vyvinul na koniec úplne inak.

Tak poďme na to postupne a trochu v skratke, lebo dojmy z tohto preteku by boli na knihu a ja nie som žiadna spisovateľka J

Ráno budík, sprcha, presun k rodičom. Posledná kontrola tašky prebehla úspešne: tretry, prilba, Polar, gély zbalené,  bike na streche a môže sa vyraziť. Cesta bola rýchla do 2 hodín sme boli na mieste.

Parkovanie sme našli bez problémov, už tu nás navigoval usporiadateľ. Ideme si pre čísla, tu stretávam staré známe tváre, prehodíme par slov a môže sa začať príprava na štart.

Štart o 10, počasie trochu chladnejšie, ale bolo mi jasné, že sa po štarte určite zahrejem, i keď som neskôr miestami ľutovala, že som nemala aspoň návleky, priemerná teplota podľa Polaru bola len 15 stupňov.

Je odštartovane, zo začiatku sa ide celkom „vlažné“ tempo čo mi vyhovuje. Snažím sa stále sledovať Aďu a držať sa jej. Už po štarte Aďa mala problém s istým vyblokovaním.  Sprievodné auto, nám odmáva a tu sa začína boj.  Nasleduje dlhé stúpanie, kde sa stále držím s mojou sestrou a povzbudzujem ju, aby do toho poriadne šliapla, lebo pretekárky boli pred nami ale stále na dohľad.

Už tu vidím, že nie všetci „bojujú“ sami, ale moju pomocníkov, snažím sa na to nemyslieť a brať to tak ako je..

Nasleduje zjazd, kde ma predbieha Aďa, ja idem radšej pomaly, nechcem riskovať ďalšie zranenie a pri otrasoch sa necítim ešte komfortne.

V nasledujúcom stúpaní obiehame pretekárky a ich pomocníkov. Ide sa mi stále veľmi dobre, nohy nebolia, sestra je za mnou tak pohoda. Snažím sa nasadiť tempo tak, aby sme si náskok zväčšili. Aj sa podarilo... Ale neskôr nastáva menší problém kde Adka začína štrajkovať, snažím sa ju stále povzbudiť, ale po premrznutí nôh, ktoré mala mokré po prejazde brodom sa do pedálov dupalo ťažko. Posiela ma ďalej nech idem nech nespomaľujem, ale mne to nedá, stále mam v hlave myšlienku, veď ja idem s ňou a nechať ju samu nechcem. Stále na mňa „tlači“ ale ja sa tvárim zodpovedne a idem s ňou, nepočúvam ju. Ale cca po 15 minútach sa blíži pretekárka s pomocníkom, ktorí nás obiehajú. A tu mi je už jasné, že buď alebo... Adka zvýši hlas nech idem za nimi! Ja ju teda počúvnem,  i keď naozaj mi to radosť vôbec nerobí.  „kopnem do vrtule“ tu už moja psychika nebola práve najlepšia, ale dorazím ich, obehnem ich a pokračujem už opäť v mojom tempe. Mám za sebou už viac ako 50 km a môj camel mi začína naskakovať na chrbte, čo nasvedčuje tomu, že voda sa mína a do cieľa ešte ďaleko. Ale mám predsa ešte fľašku, to som si žiaľ len myslela. Fľaška mi vypadla ani neviem kde, no je mi už jasné, že ďalšej občerstvovačke sa nevyhnem. Stále som ale pred dvojicou, ktorá mala iste plán ma dobehnúť.

Vidím občerstvovačku, stále sa pohrávam s myšlienkou, že nezastavím, že nemôžem, nie je čas a podobne, ale zas to moje druhé ja mi hovorí, čo si zbláznila?? Bez vody??? Energie???  Ani na krok!!!  Tak moje druhé ja dostáva za pravdu a ja odbočím k stolom, ktoré práskali pod výberom jedla: horalky, hrozienka, marhule, syr.. keby som nebola v časovej tiesni cítim sa tam ako na hodoch J. Problém je ale v tom, keď že moja fľaša sa gúľa niekde po trati, tak musím plniť camel, čo trvá podstatne dlhšie ako naplnenie fľašky, ale nemám na výber, NEMA MI KTO POMOCT... Camel zhodím z chrbta, dievčina mi leje jonťák, medzi tým sa tlačím sušeným ovocím. Čas stále plynie, idem zatvoriť camel, ale ten závit bol zavretý len z jednej strany, tak po obrátení camelu do správnej polohy dostávam jonťákovú sprchu po chrbte. Tu už strácam trpezlivosť a cítim v kostiach, že toto nebude dobre. Batoh opäť dole.. Ale všetko je presne tak, ako keď človek moc chce a ma naponáhlo.  Závit mi nejde uvoľniť a pri tom drží len na jednej strane. V duchu moc nadávam, neslušne J a k tomu všetkému sa zjaví pri stole pomocník s xy fľaškami a pretekárka pokračuje ďalej. Toto bol bod kde sa všetko u mňa zlomilo L tu prichádza Jožko Sakala, ktorý mi ten blbý závit uvoľní, konečne.... Polka jonťáku je už síce na chrbte, ale kašlem na to, na druhý pokus závit sadne tak ako má a opäť musím dorážať ženu pre do mnou. Stojí ma to dosť veľa síl, strácam chuť pretekať... Dobehnem ich ešte raz.. Na asfalte, naďalej ťahá na špici ako od štartu už spomínaný pomocník. Pohrávam sa stále s myšlienkou, že to nemá význam, viem, že sama na nich dvoch už mať nebudem... Ešte pred Anakondou ich strácam z dohľadu.. Bola som nervózna, to je fakt, mala som nervy a miestami by som najradšej kričala na cele ústa... ale psychika je psychika a niekedy to bojovanie takto dopadne..  

Ešte ma čakal ťa

žký výjazd pred Anakondou. Následne krásny singel v dĺžke vraj 5km. Nemerala som ho J Technicky bol náročný, ale zo sedla som nešla ani raz, prešla som ho už viac menej v pomalom tempe, ako som spomínala zjazdy tento krát, alebo technické úseky kvôli rebrám neboli veľkým plusom pre mňa na tomto preteku.

Anakondu mam za sebou, a zdolávam už posledné km maratónskej trati. Na konci ma prekvapí silný protivietor na lúkach, ktoré dali ku koncu dosť zabrať.

Do cieľa som prišla niečo po 6 hodinách. V istých veciach sklamaná, ale so svojím výkonom spokojná. Jednalo sa o môj prvý maratón. SAMA som ho prešla, bez pomoci iných a znamená to pre mňa viac ako byt na bedni, s nekonečnou pomocou na trati...

Organizátorom patri veľké ďakujem a klobúk dolu. Perfektná organizácia, značenie, z mojej strany nie je čo vytknúť.   

Žužu J